portadulienka

     V minulosti som mal možnosť stretnúť sa s dlhotrvajúcim zaujímavým javom v mojom dome. Náš syn bol prvým očakávaným dieťaťom. Keď po niekoľkých týždňoch začal vnímať svet, presedel som každý večer pri jeho postieľke dlhú dobu pokiaľ nezaspal. Díval som sa s radosťou na neho a on, otočený tváričkou ku mne, mi na oplátku džavotal, gestikuloval, tak ako to deti v takom veku dokážu.
     Až raz ...
     Mal asi 3 – 4 mesiace. Jedného večera, keď som pri ňom sedel, začal pozerať s rozžiarenou tváričkou a vytreštenými očami do „prázdna“, na opačnú stranu, ako som sedel ja. Veselo džavotal – ešte viac ako smerom ku mne. Tešil sa z niečoho, čo videl, veľmi živo gestikuloval, no ja som nič nevidel v tom priestore, kde sa díval. Toto sa opakovalo hádam každý večer, keď sme ho dali do postieľky. Trvalo to veľmi dlho - až kým vedel povedať krátke slová. Jedného večera som sa ho spýtal, čo tam vidí, čo tam je. Jeho odpoveď ma prekvapila : „Teta.“ Pýtal som sa, kde je teta ? Prstíkom ukázal na miesto v priestore bokom od postieľky do miesta, kde bol nábytok. Zobral som ho na ruky. Chodil som s ním po izbe, točil som sa, aby som ho zmiatol. Na otázku „Kde je teta“ sa vždy otočil rovnakým smerom a ručičkou mi ukazoval stále na jedno miesto v priestore – vo výške asi dva metre nad zemou v priestore šatníkovej skrine. Keď som so synom na rukách vyšiel zo spálne, povedal : „Není teta.“ A keď som sa vo vedľajšej miestnosti posunul tak, aby bolo vidieť cez otvorené dvere na miesto v spálni, kam predtým ukazoval, celý naradostený zakričal : „Tam je teta !“ a znova ukázal na rovnaké miesto v priestore – na šatníkovú skriňu. Šiel mi z toho mráz po chrbáte. To bol však posledný večer, čo „tetu“ videl. Niekoľko nasledujúcich večerov som sa ho pýtal na tetu. Odpovedal mi : „Není teta.“ O niekoľko dní na „tetu“ zabudol. Po narodení dcéry (je o dva roky mladšia) sa to všetko opakovalo – dívala sa do „prázdna“, tešila sa z niečoho, čo som nevidel. Taktiež prakticky každý večer. Ale prestala sa radovať z „tety“ skôr, než začala rozprávať. Dodnes neviem, koho deti videli.
     Zaujímavé však bolo, že deti sa aj v neskoršej dobe po spomínaných udalostiach veľmi často v noci budili v čase, keď spávali s nami v spálni. Samozrejme, že na tom nič nie je. Ale ...
     V tej dobe som denne cestoval do zamestnania do Bratislavy. Digitálny budík som mal vždy nastavený na presný čas s toleranciou niekoľkých sekúnd. Deti sa „budili“ 4 – 5 krát za týždeň. Ony sa vlastne nebudili. Len z ničoho nič začali kričať. Doslova nepríčetne revať. Nebolo to bolesťou, to rodič pozná. Nepomáhalo nosenie na rukách, čičíkanie, prihováranie sa. Pri takomto kriku malo dieťa zatvorené oči, nevnímalo. Doba takéhoto kriku bola zhruba 2 – 3 minúty. Ako dieťa začalo kričať, tak aj odrazu prestalo. Zaujímavé bolo, že kričalo vždy iba jedno dieťa, druhé spokojne spalo a nezobudilo sa. No najzaujímavejšie na tom však je, že prakticky vždy, keď som sa na takýto krik zobudil, mal som na hodinkách čas 00:00 – doslova štyri nuly, polnoc. A keď náhodou presná polnoc nebola, tak čas bol okolo polnoci s toleranciou asi 10 minút.
     Hádam ešte jedna príhoda z tohto obdobia : raz som sa v noci zobudil na akýsi hukot. Pozrel som na hodinky – čas 00:00. Započúval som sa do hukotu a chvíľu trvalo, než som rozospatý pochopil, čo to hučí. Hučala voda na WC. Prasklo viečko na membránovom uzávere splachovača a voda striekala po miestnosti. A zasa presne o polnoci.